Privítalo nás miesto, z ktorého bolo i po toľkých rokoch cítiť obrovskú bolesť, strach, smútok i beznádej, miesto, ktoré sa stalo výkričníkom našich dejín. Osvienčim, miesto, v ktorom dodnes človeku behá mráz po chrbte a s údivom vníma, čoho všetkého je schopný človek.

Do tábora sme vstúpili hlavnou bránou s nápisom, v ktorom sa skrýva trpká irónia - „Práca oslobodzuje“. Pocity? Zmiešané. Rozdelení do štyroch skupín /kvôli efektívnejšiemu a rýchlejšiemu výkladu/ prechádzame jednotlivými budovami a miestnosťami s pútavým výkladom sprievodcu. Kráčame cez priestory, ktoré sa stali dejiskom krutosti a neľudského zaobchádzania. Počúvame, mlčíme, rozmýšľame a je nám smutno. Vstupujeme aj  do plynovej komory, hrôzostrašného miesta,  kde ľudia prichádzali o život. Jej súčasťou sú aj spaľovacie pece ...

Po prehliadke staršej časti koncentračného tábora sa autobusom presúvame do tzv. vyhladzovacieho tábora Brezinka. Je to miesto smrti. Tu nebolo žiadnej nádeje na prežitie. Vidíme už len komíny zo zvyškov „barákov“.  Obrovská plocha, kde prišlo o život mnoho nevinných ľudí. Pri vstupe nás zaujal vagón. Stál na koľajniciach, ktoré viedli až do tábora. Takto sem boli privážaní ľudia – obete nezmyselnej vojny - z rôznych kútov Európy.

  Tento deň v nás zanechal mnoho pocitov, ktoré sme cestou domov po kúskoch vstrebávali. V koncentračnom tábore Auschwitz sme stretli mnoho ľudí, starých i mladých. Aj tu sme si uvedomili, že je potrebné neustále pripomínať všetkým, bez rozdielu veku, čoho všetkého je človek schopný, ak otvorí svoje srdce zlobe a nenávisti. I preto sú aktivity v podobe takýchto exkurzií vítané.

---