Prvý z dvoch krátkych filmov bol venovaný pani Edite Grosmanovej (rodenej Friedman). Narodila sa 11. júla 1924 v Humennom. V roku 1942 sa (ako 18-ročná) Edita spolu s ďalšími 999 ženami a 1 doktorom stala súčasťou prvého transportu smerujúceho do koncentračného tábora Auschwitz. Pútavý bol nielen film, ale najmä samotné rozprávanie pani Edity. Tá vo svojich spomienkach autenticky hovorila o prežívaní  v neznesiteľných podmienkach v koncentračnom tábore,  o  mučení i o tom, ako boli ženy morené hladom. Dozvedeli sme sa, ako sa jej podarilo prekonávať neľudské pomery a čo ju držalo pri živote. Ťaživé boli najmä spomienky súvisiace so stratou sestry Ley v tomto tábore.

 

   V druhom filme sme sa stretli s pani Katarínou Futerweit (rodenou Grütenberg). Narodila sa v neďalekom Spišskom Podhradí. Aj ona bola deportovaná v prvom ženskom transporte do tábora Auschwitz v roku 1942. V príbehu pani Kataríny ožili spomienky na kruté a ťažké chvíle, ktoré ju prinútili  prispôsobiť sa nemilosrdným podmienkam v tábore. Popísala nám aj svoje zážitky z oslobodenia tábora.

 

    Obidve dámy nás svojím rozprávaním preniesli do dôb, v ktorých ľudskosť , láska, porozumenie a  tolerancia prechádzali ťažkou skúškou. Odkryli nám svoje príbehy a ukázali, čím všetkým musí človek prejsť, aby prežil. V utrpení, ktoré sa stalo smutnou súčasťou ich životov, nám ukázali svoje odhodlanie a silu ľudského ducha. Načúvali sme so zatajeným dychom.

Rozprávanie bolo pre nás silné a inšpiratívne, vo viacerých momentoch až dojímavé, prijímané s nesmiernym obdivom až úctou.  Zároveň pomohlo lepšie pochopiť históriu, súčasťou ktorej bolo aj utrpenie Židov v časoch 2. svetovej vojny. Aj toto podnetné podujatie ukázalo, že i v tých najtemnejších časoch je možné nájsť silu a nádej, ktoré pomáhajú človeku prežiť.

---